Nela

"Everything is either 1 or 0."
- Fred Kerlinger

Dlho som si myslela, takzvane som zastávala názor, že zmeny sa nedejú postupne, ale zlomom. Všeobecne radi veríme skôr postupnosti, pomalému stmievaniu sa namiesto náhleho zotmenia, slnko sa nevypína vypínačom s nápisom off, ale zapadá a slabne pomaly, a my si myslíme, že aj my a naše životy sa menia takto postupne, vláčne a nebadane. Hovoríme, že do niečoho vrastáme, a rastie sa postupne, nie skokom, nie tak, ako keď zrazu povolí struna. Tak tvrdíme, že postupne vrastáme do dospelosti, ale aj do rozhodnutí, mať deti, mať prácu na tridsaťosem hodín týždenne, alebo ju potom zmeniť, odsťahovať sa alebo ostať tam, kde sem. Tak som verila tomu, že Teo vrastie do rozhodnutia mať so mnou dieťa, alebo ja vrastiem do rozhodnutia nikdy dieťa nemať. Bola som to ale práve ja, čo som rada a nahlas takzvane hlásala, že v skutočnosti je to ináč, že v skutočnosti sa udalosti udejú zo dňa na deň a ešte rýchlejšie, z okamihu na okamih, často veľmi nepredvídateľne a bez prípravy.

Pamätám si napríklad, keď už sme pri tých spomienkach, ktoré si pamätáme navždy, ako som urobila rozhodnutie robiť veci rýchlo a prestať ich robiť pomaly. Toto je ďalšia zo spomienok, ktorá mi ostala nevdojak, o ktorej by som nepredpokladala, že bude takzvane navždy. Bolo to v prvej triede, celkom na začiatku, keď sme sa ešte neučili písať písmená, len narábať s perom, ovládať ho, a namiesto písmen sme dostali za úlohu písať čiarky, niektoré so sklonom zľava doprava a niektoré naopak, zprava doľava, vyplniť niekoľko riadkov kratšími alebo dlhšími čiarkami. Išlo nám to pomaly, pero sme viedli opatrne v predpísanom smere z vrchu riadku na spodok, a ja som vtedy sedela za okrúhlym jedálenským stolom, lebo v našej trochu staromódnej domácnosti sa obývačke nehovorilo obývačka ale jedáleň. Tak, ako každé popoludnie, som sedela za veľkým stolom zdedeným po starých rodičoch a presťahovanom do dosť veľkého sídliskového bytu a písala si domácu úlohu, čiarky zhora nadol plniacim perom, tak, ako som to potom robievala ešte niekoľko rokov, ako sa to u nás doma zaviedlo ako rituál, že rodičia pripravovali niečo v kuchyni, kým ja som si za veľkým jedálenským stolom písala domáce úlohy.

A v to popoludnie, ktoré bolo jedným z prvých takýchto popoludní a rituál ešte nebol rituálom, ale len skúškou, novo zavedeným poriadkom, lebo to bolo v jedno z prvých popoludní mojej takzvanej povinnej školskej dochádzky, keď som ešte nepísala písmená len čiarky, som tam sedela a písať čiarky ma nebavilo, a zrazu, nie postupne, ale náhle a bez rozmýšľania, som si uvedomila, že tie čiarky nemusím písať pomaly, ale môžem ich napísať rýchlo jednu za druhou a riadky sa rýchlo zaplnia a ja budem mať domácu úlohu z krku.

A v toto popoludnie, na začiatku prvého roku z mnohých nasledujúcich, ktoré som potom strávila v rôznych školách, som sa rozhodla, že čiarky, a neskôr aj všetko ostatné, nebudem robiť pomaly a starostlivo, ale rýchlo a narýchlo. Tým rozhodnutím som sa zmenila, a zmenila na celý nasledujúci život, alebo aspoň na niekoľko nasledujúcich desaťročí, a nezmenila som sa postupne, ale náhle, ako keď sa tleskne. Pamätám si ešte, že ma pani učiteľka na druhý deň pokarhala, trošku prekvapene, pretože dovtedy, tých pár týždňov, čo ma poznala, som bola úzkostlivá žiačka s pekne, úhľadne napísanými domácimi úlohami, a od toho rána, keď nám podpisovala riadky vyplnené zvislými čiarkami, som zrazu bola niekto iný. Čiarky boli napísané ledabolo, ale ja som akosi vedela, že o písanie čiarok v skutočnosti nejde. Lebo mňa zaujíma šírka, nie hĺbka.

A potom zomrel otec a ja som si všimla, že jeho smrť sa nestala náhle. Smrť a okamih, keď sa dozvieme, že zomrel niekto, kto je nepostrádateľný, nie kto bol nepostrádateľný, pretože ten, kto bol nepostrádateľný pred smrťou, ostáva nepostrádateľný aj po nej, by mal predstavovať zlom, mal by sa zrútiť dovtedajší svet, po takejto správe by sme mali byť kýmsi iným, ako sme boli pred touto smrťou. Smrť, a aj vtedy, keď nie je náhla, je vždy zlomom. Niekto, kto žil, náhle nežije, akokoľvek postupne zomieral. Niečo sa skončí, zomrieť sa nedá trošku, smrť je binárna, áno alebo nie, nula alebo jednička, bez desatinných čiarok, bez možnosti vyjadriť ju na škále od celkom po vôbec nie, buď je niekto mŕtvy, alebo nie je. A ja som sa v to ráno dozvedela, že otec zomrel, v nedeľné ráno z telefónu o pol siedmej od službukonajúceho lekára onkologického oddelenia, od službukonajúceho lekára, ktorý mal v tú noc zo soboty na nedeľu náročnú službu, lebo mu zomrel pacient, ako na potvoru v nedeľu nadránom, keď už mal službu skoro z krku, a všetky tie papiere, ktoré sa vypĺňajú, keď niekto v nemocnici zomrie, musel vyplniť on a nie lekár, ktorý ho v tú nedeľu v službe striedal.

Ten službukonajúci lekár musel nadránom obhliadnuť mŕtvolu môjho otca, musel konštatovať smrť, ktorá tu ešte v predchádzajúcu noc nebola, hoci skúsení lekári a sestričky onkologického oddelenia s ňou museli už počítať, pretože aj my menej skúsení príbuzní sme s ňou už aspoň podvedome počítali, hoci možno nie ešte v tú nedeľu. Čo sa umierania týka, boli sme veľmi neskúsení. Službukonajúci lekár musel smrť zapísať do dekurzu a vypísať všetky tie formuláre, tie listy o obhliadke mŕtveho a hlásenia o úmrtí, a potom ešte zatelefonovať príbuzným, a hoci lekár na onkologickom oddelení to iste nerobil po prvýkrát, v nedeľu nadránom a na konci ťažkej služby to iste nikto nerobí rád, a rozmýšľam, či najprv vyplňoval tie formuláre, aby to už mal z krku, a až potom volal príbuzným, alebo si naopak povedal, že najprv zavolá príbuzným, aby to už mal z krku, a potom v pokoji mohol vyplniť formuláre, pri ktorých si už mohol pustiť rádio, ranné nedeľné vysielanie, a piť kávu. Rozmýšľam, či si predtým, ako nám zatelefonoval, ešte uvaril kávu, aby ten nepríjemný telefonát ešte na chvíľu odložil a káva mu zatiaľ vychladla tak, aby sa pri vypĺňaní formulárov už dala piť, alebo chcel mať, naopak, už pri varení kávy pocit, že to najhoršie už má za sebou, alebo, nakoniec, či mu kávu varila sestrička. Možno povedal sestričke, že ide ešte zavolať príbuzným, a sestrička mu sama trošku súcitne ponúkla, že mu zatiaľ uvarí kávu, lebo vedela, že pán doktor má za sebou ťažkú službu a ešte musí vyplňovať tie formuláre, ktoré sú otravné, a na ktoré si všetci sťažujú. A možno ten službukonajúci lekár zavolal ešte predtým manželke, že bohužiaľ príde až neskôr, lebo mu nadránom zomrel pacient, a on musí ešte zavolať príbuzným a vyplniť všetky tie formuláre, a možno mu to zdvihla dcéra, ktorú možno má, a povedal to najprv jej a až potom manželke, a možno kvôli tomu museli odložiť cestu k starým rodičom a môj otec, ktorý si vždy zakladal na tom, že nikomu nezavadzia, takto svojou smrťou niekomu skomplikoval život. Viem si predstaviť svojho otca, ako hovorí, že teda to ešte na chvíľu odloží, aby si pán doktor vybavil, čo potrebuje.

A ten službukonajúci lekár najprv volal mojej mame, lepšie povedané, spojovateľka nemocnice volala najprv mojej mame, na telefónne číslo uvedené v otcovej zdravotnej dokumentácii, pretože lekári počítali s tým, že príbuzným budú skôr či neskôr v tejto veci telefonovať, a telefónne číslo bolo starostlivo zapísané v zdravotnej karte. Moja mama ale aj v nedeľné rána vstáva skoro, a bola práve vo vani napustenej horúcou vodou, takže nepočula zvonenie našej pevnej linky v miestnosti, ktorej sa v našej staromódnej domácnosti hovorilo hala, a nepočula som ho ani ja, pretože som spala vo svojej niekdajšej detskej izbe a dvere boli zavreté. A pani spojovateľka z nemocničnej telefónnej ústredne musela hlásiť službukonajúcemu lekárovi, že sa nemôže dovolať, a pán doktor bol už asi trochu nervózny, lebo to chcel mať naozaj čím skôr z krku, a chcel začať vyplňovať tie formuláre a ísť po ťažkej službe domov, a tak, už trošku podráždene, volal z pracovne na oddelenie sestričkám, aby sa pozreli, či tam nemajú v zdravotnej dokumentácii ešte iné telefónne číslo, nejaké číslo napríklad na mobil, lebo to predsa nie je možné, že príbuzní v nedeľu o pol siedmej ráno nedvíhajú telefón, zvlášť, keď majú na onkologickom oddelení hospitalizovaného umierajúceho manžela, a sestričky dvíhajú obočie a hovoria si medzi sebou, že takýchto príbuzných nechápu, pretože keby im na onkológii umieral manžel, celú noc by nespali a čakali by na to zvonenie telefónu. A ja si až spätne uvedomím, ako veľmi so smrťou môjho otca počítali, keď moje telefónne číslo, telefónne číslo môjho mobilného telefónu, ktoré sa povaľovalo na otcovom nemocničnom nočnom stolíku napísané ledabolo na špinavom papieriku, prepísali úhľadne do otcovej zdravotnej karty. A tak sa sestričky pozrú do adries v dokumentácii a zistia, že je tu skutočne číslo na mobil dcéry, a nadiktujú ho pánovi doktorovi, ktorý poprosí spojovateľku v nemocničnej ústredni, aby teda skúsila ten mobil, a po tomto všetkom je už nie len unavený, ale aj namrzený, že príbuzní pokojne spia a nedvíhajú telefón, a ja sa o tom, že mi zomrel otec, dozviem z vety, ktorá znie ako nahrávka na magnetofónovej páske, ako na ústredni daňového úradu, keď zatelefonujem po úradných hodinách a niekto ma informuje, že úradné hodiny sa, žiaľ, skončili, a prosím ma, aby som zavolala zajtra medzi ôsmou a šestnástou a jeden zo zamestnancov úradu sa mi bude rád venovať.

Tak mi v tú nedeľu ráno zvoní mobil. Je pol siedmej a ja ešte spím, a je u nás práve Teo, ktorý spí so mnou na mojej posteli. Spíme v mojej niekdajšej detskej izbe, ktorá sa od čias, keď bola detskou izbou, veľmi nezmenila, a keďže som jedináčik, v mojej detskej izbe bola odjakživa len jedna posteľ určená pre jedného človeka, pre jedno dieťa. Teo nie je prvý muž, ktorý v tej posteli leží, ale je to po prvýkrát, čo v nej ležím spolu s ním. Posteľ je primalá, a my sa niekoľkokrát za noc zobudíme a štucháme do seba, aby sme si urobili miesto. A keď mi zazvoní mobil, o pol siedmej ráno v tú nedeľu, hneď v tej chvíli, keď počujem zvonenie, som si uvedomila, čo sa stalo, pretože bolo celkom nepredstaviteľné, že by mi niekto volal na mobil v nedeľu o pol siedmej ráno, a predsa som vzala telefón do ruky trochu podráždene, a stlačila červené tlačidlo, ešte skôr, ako som na displeji skontrolovala číslo. A namrzene som ho vrátila na stôl, ktorý v mojej niekdajšej detskej izbe je celkom blízko postele, a tvárila som sa, že ma zvonenie otravného telefónu vyrušilo, a že teraz už bude všetko v poriadku, pretože teraz som sa rozhodla, že telefóny v nedeľu o pol siedmej nedvíham a nech to bol ktokoľvek, zavolá neskôr. Ale potom som si uvedomila to číslo, číslo pevnej linky, a vedela som, že sa telefónu nemôžem vyhýbať.

Túto chvíľu som si často predstavovala, oveľa skôr, ako sa v našej rodine na umieranie začalo myslieť. Otcovu smrť som si od malička predstavovala, a v mojich predstavách sa vždy odohrala náhle, keď sa otec vracal z práce domov. Takmer celý život som si predstavovala, aké to bude, keď sa to jedného dňa dozviem, pretože som s istotou vedela, že sa to raz stane, že to ináč nemôže byť. A neviem prečo, ale vždy som si predstavovala náhlu smrť, vždy som si myslela, že môj otec odpadne na ulici, keď sa bude jedného dňa vracať z práce, a že nám zazvoní naša pevná linka, o štvrtej popoludní, lebo môj otec celý život odchádzal z práce o pol štvrtej a cesta domov trvala pol hodiny. V mojich predstavách otec umieral vždy medzi pol štvrtou a štvrtou popoludní, a keď nám naozaj niekedy zazvonil o tomto čase telefón, a môj otec ešte nebol doma, vždy sa mi rozbúchalo srdce a dvíhala som slúchadlo s oveľa väčším strachom ako svoj mobil v to nedeľné ráno. Zaujímavé je, že raz sa skutočne stalo, že môjmu otcovi prišlo v práci zle, mal vtedy podozrenie na zápal slepého čreva, a odviezli ho rovno z práce do nemocnice. Bolo to veľmi dávno, a ja som sa to skutočne dozvedela z telefónu o pol štvrtej popoludní, keď mi domov zavolal otcov kolega. Aj vtedy som si pomyslela, že sa to stalo presne tak, ako som si od detstva predstavovala, hoci môj otec vtedy nezomrel a hneď na druhý deň sa z nemocnice vrátil. Nikdy nezabudnem, ako sme sa nasledujúce ráno vybrali s mamou do nemocnice otca navštíviť, a keď sme vchádzali do areálu nemocnice, videla som zrazu otca, ako nám kráča naproti, normálne oblečený, akoby si len z práce odskočil niečo vyzdvihnúť, a povedal nám, že zápal slepého čreva sa nepotvrdil a on odišiel z nemocnice na reverz, a môj svet bol zrazu zase celkom v poriadku a išli sme ešte v to ráno všetci spolu do cukrárne. Ale ešte dlho som si myslela, že to bola akási generálka, a že sa to jedného dňa stane presne rovnako, a ja už budem presne vedieť, aké to je, keď o pol štvrtej popoludní zazvoní telefón a ja sa to dozviem.